No.

Tak skoro mesiac nič. A pritom som sa sem fakt tešila, mala som chuť písať a potom to dopadlo presne tak, ako som nechcela. Niečo som načala, pustila von prvé články a vzápätí sa odmlčala. Výborne. Blog ešte ani poriadne nezačal a už má prestávku.

Neznášam, keď niečo rozbehnem a nechám to tak. Najmä keď mi na tom záleží, lebo potom ma to štve aj zakaždým, keď si na to len spomeniem. Zo seba som teraz nemala úplne radosť. Mala som predstavu, že tu budú postupne pribúdať ďalšie veci, že si nájdem nejaký svoj spôsob, ako to robiť, a po čase sa už nebudem pri každom texte cítiť, akoby som prvýkrát čítala sloh pred triedou. Skoro mesačné ticho hneď na úvod v tej predstave nebolo.

Asi ma na tom najviac hnevá, ako ľahko to celé môže vyzerať. Dostala nápad, chvíľu ju to bavilo, už ju to prešlo. Sama by som si možno pri takom opustenom začiatku pomyslela niečo podobné. A keď viem, že mňa to neprešlo, mám chuť sa hneď obhajovať. Vysvetliť, že som to myslela vážne. Lenže aj to mi príde trochu smiešne, lebo veď som si založila blog. Nemusím pred komisiou dokazovať, že som mala dostatočne úprimný záujem písať odseky a vkladať medzi ne fotky.

Boli za tým osobné dôvody, ktoré si chcem nechať pre seba. Načasovanie bolo jednoducho strašne zlé a mrzí ma, že to vyšlo práve takto. Viac k tomu písať nechcem. Aj bez podrobností sa dá povedať, že som sa na niečo tešila a potom som na to nemala priestor.

Aj tak by som bola radšej, keby pod posledným článkom bolo o pár dátumov viac.

Ešte ja

Trochu mi je blbé písať o návrate na blog, na ktorom som ešte ani nestihla poriadne byť. Akoby som prišla na návštevu, vyzula sa a hneď oznámila, že musím ísť. A teraz stojím znova vo dverách. Ahojte, ešte ja. Tentoraz si možno stihnem aj sadnúť.

Neviem, koľkí ste si tú pauzu vôbec všimli. Pokojne je možné, že ja riešim takmer mesiac a niekto práve otvoril tento článok s tým, že ani netušil, že nejaký predchádzajúci existuje. To je na internete občas celkom príjemné. Človek má pocit, že sa vracia za všeobecného otáčania hláv, pritom väčšina ľudí práve rieši obed alebo kde nechala nabíjačku.

Mne však tá medzera prekáža. Hlavne preto, že som si toto miesto chcela naozaj nechať. Už len dostať niečo z hlavy do textu a potom sa odhodlať to zverejniť pre mňa nie je úplne samozrejmé. Kým je to iba môj nápad, môžem si o ňom myslieť, aký je dobrý. Keď je vonku, už sa dá prečítať. Aj zle pochopiť. Aj zavrieť po druhom odseku, čo sa snažím nebrať osobne, hoci sa to našťastie nedozviem.

A ja som ten prvý ostych už raz prešla. Preto ma štve predstava, že by som to teraz nechala celé tak a z tých pár článkov by zostalo niečo, k čomu sa raz vrátim len s poznámkou, že aha, aj toto som chvíľu skúšala.

Nechcem sa sem o ďalší mesiac pozrieť a zistiť, že som sa stále len chystala vrátiť. Môžem si tento začiatok ešte chvíľu vyčítať, to mi ide celkom dobre, len by som popri tom rada aj niečo napísala.

Čo sem patrí

Stále tu chcem pokračovať. Chcem mať kam dať fotku, ku ktorej mám viac než jednu vetu, aj myšlienku, ku ktorej fotku ešte len nájdem. Baví ma, že tu môžem pri niečom zostať dlhšie. Na sociálnej sieti už pri písaní občas sama seba skracujem, lebo mám pocit, že toľko rečí kvôli jednej veci asi nikto nepotrebuje. Tu som si na tie reči rovno založila priestor. Tak by bola škoda ho nepoužívať.

Chcela by som písať aj o úplne obyčajných veciach. O mieste, okolo ktorého chodím tak často, až sa naň prestanem pozerať. O nejakej vete, nad ktorou sa doma ešte rozčuľujem, hoci rozhovor sa už dávno skončil. O tom, prečo sa mi páči fotka, na ktorej by niekto iný najskôr vyrovnal horizont, zosvetlil tiene a ideálne odfotil niečo úplne iné. Občas mám rada práve takú, pri ktorej treba chvíľu vysvetľovať, prečo som si ju vôbec nechala.

Nemám pritom chuť robiť zo všetkého poučenie. Niekedy ma niečo len nahnevá a ešte neviem, čo si o tom myslím. Niekedy sa mi niekde páči, ale bývať by som tam nechcela. A niekedy chcem napísať niečo pekné, no v polovici mi napadne poznámka, ktorou si tú peknú náladu sama pokazím. Aj s týmto by som tu rada vedela fungovať, bez toho, aby som každý článok musela na konci upratať do múdrej vety.

Za dedinou som si predstavovala aj ako miesto pre veci, ktoré sa mi inam nezmestia. Dlhší text, niekoľko fotiek, trochu priestoru medzi nimi. Chcem, aby sa tu časom dalo listovať a nachádzať všeličo. Aby som si mohla otvoriť starší článok a spomenúť si, prečo som ho vtedy písala, aj keď by som ho už dnes napísala trochu inak.

Na toto som sa tešila na začiatku. Keď si to takto rozpíšem, mám chuť sa k tomu konečne dostať.

Odtiaľto

Teraz by sa asi hodilo sľúbiť, že už budem písať pravidelne. Najlepšie uviesť aj deň, nech mám nabudúce výčitky presne podľa kalendára. Tak to radšej nechám pri tom, že mám chuť napísať ďalší článok. Aj po tomto. Rada by som si našla tempo, pri ktorom sa sem budem tešiť a zároveň tu nebude pri každom príspevku potrebné vysvetľovať, kam som sa podela.

Nechcem ten vynechaný mesiac doháňať ani z neho spätne vyrábať texty len preto, aby tu nebola medzera. Zostane tu. Tie prvé články tiež zostanú, stále sú moje a stále som rada, že som ich zverejnila. Pokus číslo dva teda začína hneď pod nimi, bez mazania a nového predstavovania. Už sa poznáme. Aspoň trochu.

Mrzí ma, ako to vyšlo. Asi ma to ešte chvíľu bude štvať, najmä keď si spomeniem, s akou chuťou som začínala. Ale mám rada aj tú predstavu, že nabudúce už otvorím nový text a budem môcť rovno písať o niečom, čo ma zaujalo. Vybrať k tomu fotky. Riešiť, či je odsek pridlhý, a potom ho aj tak nechať, lebo sa mi páči. To sú celkom príjemné starosti. K tým by som sa rada vrátila.

Zatiaľ dopisujem toto. Ešte sa rozhodnem, ktorú fotku dať navrch, a opravím preklepy, z ktorých si jeden určite všimnem až po zverejnení.

Tak ahojte, druhý pokus.